Nová demokracia...- a koniec politickým stranám

Autor: Matej Škultéty | 13.3.2018 o 11:05 | (upravené 22.3.2018 o 18:24) Karma článku: 1,82 | Prečítané:  477x

Demokracia predpokladá slobodu voľby. Slovo „voľba“ má ale zmysel len pri plnom vedomí a poznaní vecí. Čím menej je vec poznaná, tým menej sa dá hovoriť o nejakej voľbe...  Výmena politických strán nestačí, treba vylepšiť systém.

Nasledujúce riadky odzrkadľujú môj aktuálny názor. Ich cieľom je dať do pozornosti hľadanie a naplnenie dôveryhodnej demokracie.


Kto si už nevšimol, že parlament sa za posledné roky stal ústredným zábavným cirkusom plateným z občianskych daní? Menia sa len herci na tejto divadelnej scéne, ktorá, ako sa dozvedáme, má niekedy také pochybné pozadie, že dovádza prizerajúceho sa človeka pomaly (,ale iste) k delíriu.

Politické strany, by nemali existovať (minimálne nie v parlamente)
Strany často vedia odmietnuť podporiť návrh konkurenčnej strany, a to niekedy aj keby bol prínosným. Neskôr ho prakticky odkopírujú, a predložia samy za seba.
V stranách sa vie hlas jednotlivca stratiť, lebo strana sa často správa ako celok.
Je schopná sa vo vnútri neoficiálne dohodnúť jednohlasne podporiť, alebo nepodporiť zákon.
Napriek tomu, že v demokracii má byť počutý hlas jednotlivca, oni sami na seba navzájom pokrikujú: „Vaša strana schválila-neschválila, bola proti tomu a onomu“.
A o sebe vravia  „Naša strana tamten zákon podporila, predložila, nepodporí... “
Nuž, kde je tu teda demokracia? Veď to je len cupkanie za straníckymi ideológiami.
(Pokiaľ nie náhodou často za niečím celkom iným...)
Dodám-, áno, je pravdou, že strany so sebou nesú idey, ku ktorým sa ľudia môžu hlásiť.
Ak sa týmto ale rozplýva sloboda a nezávislosť názoru poslanca, rozplýva sa aj demokracia samotná...
Napriek tomu, že oficiálne máme demokraciu, neoficiálne panuje partokracia, kde si strany môžu dosadiť svojich ľudí na potrebné miesta.

Existencia strán dáva priestor, a podnecuje jej členov k planým rečiam a „politikárčeniu“, kedy politici prakticky ani neodpovedajú na položenú otázku. Len sa krútia a opakujú, prípadne odpoveď vyjadrujú cez zahmlené vetné konštrukcie. Dochádza neraz ku lžiam a zavádzaniu občanov. Strany sa vzájomne očierňujú a samy seba glorifikujú. Počuť neustále polopravdy, prekrúcanie faktov a dezinterpretácie skutočnosti. Cieľ je často za každú cenu sa držať svojich názorov, hoci by sa ukázali byť scestnými, a podržať loď, ktorá by inak pre diery od niektorých členov posádky išla ku dnu. Reťaz je len tak pevná, ako pevné je jej najslabšie ohnivko. Preto to nie je ani tak reťaz, ako skôr drôtená košeľa. 
Pomaly sa dá povedať, že vstup do strany je zrovnateľný so vstupom do sekty.
Celú mašinériu samozrejme udržiava systém, ktorý zároveň môžu zmeniť len jej účastníci, (alebo referendum.)

Koniec koalície aj opozície
Plytvá sa časom aj energiou, ktorá mohla byť využitá omnoho zmysluplnejšie.
Hranie divadla, vzájomné zamietanie dobrých návrhov kvôli súpereniu,  ohováranie, niekedy osočovanie, osobné narážky, či zrážky. Riešenie malicherností miesto podstatných vecí...
 
Parlament by mal pozostávať hlavne z ľudí. A to nápaditých ľudí. A to z čestných, ak nie svätých ľudí... A to z ľudí, ktorí sami sú schopní hľadať klady aj zápory svojich návrhov, vzájomne si ich pripomienkovať a doladzovať ich do prijateľnosti, aby boli maximálnym prínosom pre spoločnosť. A v prípade problémov a dier v zákone, zákon modifikovať, aby bol nepriestrelným, efektívnym a fungujúcim.

voľby:
Volič nevolí ľudí, ale najskôr stranu a jej program.
A čo ak má ale volič záujem o človeka, ktorý nie je na kandidátke a nepatrí k žiadnej strane?  Alebo ak sú mu sympatický ľudia z rôznych strán? Nič sa nedá robiť, musí zvoliť stranu.
Ba, čo viac.
Neoficiálne sa vlastne  musí rozhodnúť medzi stranami, ktoré majú najväčšiu šancu byť zvolené, inak jeho hlas v podstate prepadne!
Zverejnenie prieskumov verejnej mienky výsledky volieb ovplyvňuje.
 Ako je teda možné potom hovoriť o demokracii, keď prieskum človeku nahovára:  „Si slobodný, ale vyber si z týchto tu, inak len zahadzuješ svoj hlas.“ ?
Ale aj keby prieskumy neboli zverejnené, výsledkom by mohlo byť len rovnomernejšie prerozdelenie hlasov medzi niektorými stranami, čo by opäť znamenalo ešte väčšie prepadnutie mnohých hlasov voličov. Pretože strany, ktoré by neboli zvolené, strhli by so sebou ešte viacej hlasov, ako keby bol prieskum uverejnený.  Výsledok? Človek sa snaží kompromisne zvoliť najmenšie zlo z najpravdepodobnejších víťazov, nie najväčšie dobro zo všetkých.

Voľby sú vedené spôsobom, že sa pýtajú, koho človek chce. Ale nepýtajú sa na preferenčný rebríček, koho chce prioritne, alebo koho nechce vôbec. To znamená, že zvolené môžu byť nakoniec strany, ktoré paradoxne väčšina obyvateľstva ani nechce. Lebo každý občan dal hlas strane ktorú „chce“, z ktorých sa aj tak nedostanú všetky do parlamentu. Dajme si úsmevný príklad.
Ak by povedzme 30% ľudu verilo v stranu ZSK – („Zelenina s kyanidom“) a 70% sa prerozdelí medzi strany „ Údeniny 16 %, Syry 13%, Pečivo 9%, Ovocie 8%, Cukrovinky 6% a malé strany“ , tak potom sa ľud pred kyanidom nezachráni, hoci by aj väčšina občanov bola výslovne proti strane ZSK.
To znamená, že súčasný systém síce nesie nálepku demokratický, v objektivite pravdy však demokratickým nie je, pretože produkuje výsledok, ktorý si väčšina populácie neželá, a tiež opovrhuje 13,3 percentami hlasov svojich občanov (podľa posledných volieb). Pretože tí ľudia by určite volili niekoho iného, keby neverili v nádejnosť kandidáta, a s istotou by vedeli, že ich hlas prepadne.
 Výsledok volieb je teda do istej miery losovaním v celonárodnej lotérii.

Krúžkuj, krúžkuj vykrúcaj, len mi plentu nezrúcaj
Ďalej, po zvolení strany môže človek zakrúžkovať štyroch ľudí podľa svojej preferencie.
Ale čo z toho, keď o tých ľuďoch nič nevie? Nanajvýš tak niečo z predvolebnej kampane, z médií a diskusií, v ktorých už ten človek hrá všetkými silami o sympatie.
Tomu sa hovorí objektívne informácie?!
Prakticky o tých sto päťdesiatich na kandidátke nič nevie. Jediné podľa čoho sa volič môže rozhodnúť, je púha intuícia: „Tento je sympatický, lebo pekne rozpráva.“ Alebo: „Tohto nie, veď kokce a otvára ústa ako kapor na suchu.“
Že sa treba rozhodnúť podľa volebného programu? A čo ak sa jeho body pri danej situácii nedajú efektívne naplniť? A čo mi to je platné, ak nemôžem dôverovať ľuďom, z ktorých strana pozostáva?

Čudujeme sa populistom? Veď máme populisticky fungujúce voľby!
A o tých kandidátoch, ktorí neboli ani v médiách, ani v diskusii, sa dá uvážiť iba ak-tak ešte bizarnejšie,- podľa povolania, alebo zvučnosti ich mena...
A potom sa človek čuduje a pýta: „Ako sa tam henten vôbec dostal?“.
Nuž jasná je odpoveď – „(ne)demokraticky“ -,  strana ho prosto strhla so sebou.
A potom sa mnohí len čudujú, že ľudia k voľbám nechodia. Veď aj načo, keď vlastne ani nemôžu zvoliť človeka.

Dobre to ilustruje jedna príhoda, keď sa vraj jedna jednoduchá babka opýtala volebnej komisie pred dvadsiatimi šiestimi rokmi: „Syn môj ukáž mi, kde je Alexander Dubček“ „To je Sociálnodemokratická strana“ „Ale to ja nechcem, ja chcem voliť osobu Alexandra Dubčeka“ – a keď jej vytiahol lístok Sociálnodemokratickej strany- "Tu je Dubček", povedala: „Daj“ , a toho odvolila...

Demokracia predpokladá slobodu voľby. Ale voľba človeka môže byť len vtedy slobodná, pokiaľ človek naozaj pozná, medzi čím sa rozhoduje. Čím viac je človek nútený rozhodovať sa podľa intuície, tým menej je možné hovoriť o slove „voľba“. Pretože slovo „voľba“ má zmysel len pri plnom vedomí a poznaní vecí. Teda čím menej je vec poznaná, tým menej sa dá hovoriť o nejakej voľbe...

Apelujem teda,  ak už má nastať uzdravenie vlády, ako počuť zo všetkých strán, uzdravme aj systém, ktorý ju dosadzuje a vytvorme Slovensko, ktoré si Slováci už pred štvrť storočím vysnívali.
Dajme naozaj moc ľudu, zvoliť si konkrétne jednotlivé osobnosti, a nie nejaké tunelárske strany.
Dajme moc ľudu, podieľať sa aj na tvorbe zákonov ich pripomienkovaním, či ich predkladaním poslancom. Vytvorme nový efektívnejší systém. (Aj systém volieb a efektívne mobilné referendum.)
Dajme moc ľudu kedykoľvek, kohokoľvek odvolať a zvoliť si za neho adekvátnu náhradu.
Inak to nemá zmysel, a budeme sa točiť len v kruhu. Ak sa má vykročiť teraz, nech sa vykročí pevne a príkladne.
Nedávajme demokracii len nové tváre. Ale snažme nahradiť jej karikatúru lepším a autentickejším portrétom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Zdravotný pohár vína je mýtus. Ako a prečo vznikol

Vedecké poznatky pribúdajú rýchlejšie, ako ich kultúra dokáže vstrebať alebo zahodiť.

DOMOV

Kritizoval ma Fico, kritizoval ma aj Dzurinda

Diskusia NAŽIVO o slobode, médiách a ich kvalite.


Už ste čítali?